STOVĚŽATÁ PRAHA

18. května 2008 v 20:47 | @dmin |  my diary
Keď som sa ráno 17. mája zobudila, povedala som si ,Niééé, už je to tu !´. Pravdu povediac, naozaj som nemala chuť 4 hodiny cestovať v aute a celý deň chodiť (ešte k tomu na mojich vlastných nohách). Nakoniec som sa nejako postavila, oči som mala zalepené a bola som veľmi ospalá - bolo len 5.45 a to je pre mňa ešte hlboká noc.
V polospánku som kráčala za mamou k autu, nasadla som. Cesty boli prázdne... Všade ticho, len monotónny zvuk nášho motora...teraz je správna chvíľa, pre vysvetlenie:
môj krstný a jeho kamarát Braňo sú hráči bowlingu a v tento deň sa mal v Prahe konať turnaj. Ponúkli sa, že mňa aj moju sesternicu Kamilu zvezú, a kým budú hrať, my sa budeme môcť popozerať po Prahe. Bola som nadšená! Priznám sa, že v Prahe som ešte nikdy nebola a predstava, že sa budem po tomto veľkom meste prechádzať sama, len s ďalším trinásťročným človekom, ma fascinovala.
Takže keď sme dorazili ku krstnému do Bratislavy, bol už pripravený a jeho priateľka s novonarodeným chlapčekom nás radostne privítali. Nemali sme už mnoho času, krstný vzal svoju cestovnú tašku a odišli sme do garáže. Tam už nás čakala Kamila aj Braňo.
Takáto cesta dokáže byť veľmi nudná, navyše auto ani nie je práve pohodlné, tak sme proste len sedeli a ja som počúvala MP3. Nechápem ako je to možné, ale trikrát sa mi stalo, že tá pesnička, ktorá hrala v rádiu, hrala v tú istú chvíľu aj v mojej MP3-ojke. Žeby náhoda?
Herňa bola, podobne ako na Slovensku, vo veľkom nákupnom centre. Poobzerali sme si to tam, chvíľku sme naťahovali naše strnuté údy a potom sme zaliezli do najbližšej stanice metro. Taký prievan som ešte nezažila...neskôr ma aj začali bolieť uši. Sesternica sa v Prahe pomerne vyzná, nedávno tu strávila celé prázdniny, ale ja tak som sa jej zakaždým spýtala, či si je úplne istá, či máme nastupovať z tejto strany, či je to to správne metro, koľko zástaviek musíme prejsť, kde vystúpiť. Bolo to stresujúce, predsa len, bolo to poprvé!
Ako prvé sme navštívili Národné múzeum, absolvovali sme všetky výstavy, len bohužiaľ, napríklad tá geologická, nebola zrovna zábavná...Zato aktuálna výstava s názvom Po stopách člověka: Díky za dvě nohy, bola super. V obchodíku so suvenírami som kúpila veľkú pohľadnicu a knižku pre brata. Počasie sa trošku zhoršilo, začalo popŕchať. Nafotili sme si sochu sv. Václava a pokračovali ďalej. Metrom sme došli na Malostranské námestie a pešo na Pražský hrad.
Bol odtiaľ krásny výhľad na celé mesto, obloha bola čistá. Všade naokolo len Praha, ďalej ste ani nedovideli. Kamila mi hovorila o televíznej veži a o Petříne, na ktoré bolo takisto veľmi ľahko dovidieť. Na nádvorí hradu sme si sadli, na počudovanie bolo dosť lavičiek voľných. Ostatní nadšenci ( a to verte, že ich tam bolo dosť), si zaplatili prehliadku hradu. My sme nemali toľko času. Plánovala som kúpiť domov pre rodičov magnetku, ale keďže jedna tu stála 95 Kč, rozmyslela som si to. Keď sme si oddýchli, išli sme ďalej - smer: Staroměstské námestie a Karlov most. Zišli sme po starých zámockých schodoch.
Námestie bolo plné, plné... Milión rôznych turistov, rôzne rasy, rôzne krajiny. Keď nás ľudia počuli rozprávať sa po slovensky, otáčali sa a vrhali na nás rôzne pohľady. Neviem prečo... Veď tam bolo toľko iných turistov z celého sveta a slovenskí turisti sú tu takmer samozrejmí. No čo, obzreli sme si Orloj a poludník, podľa ktorého sa kedysi v Prahe meral čas. Šikmou úzkou (nebola až taká úzka, len pre to kvantum ľudí bola pritesná) uličkou sme išli s davom smerom hore na Karlov most. Zamýšľala som sa nad tým a prišlo mi to aj smiešne, že všetci turisti majú rovnaké úmysly, idú rovnakou trasou a všetci sa stretajú na rovnakých miestach.
Karlov most tiež praskal vo švíkoch. Na každej strane boli stoličky a malé regáliky, prípadne slnečníky, sedeli tu umelci rôznych druhov od karikaturistov po výrobcov náušničiek. Portréty a karikatúry boli skutočne prekrásne. Maliari sa chválili najmä portrétmi osobností a karikatúrami civilistov. Mala som nesmiernu chuť zaplatiť mu a nech mi nakreslí moju vlastnú karikatúru, ale obávala som sa výsledku. Sochy svätých len bezradne stáli nad celým týmto zmätkov a davom. Vltava mi veľmi pripomínala náš Dunaj. Rovnaká šírka, farba, jeden z výrazných rozdielov bolo asi to, že Vltava sa hemžila vodnými bicyklami, člnkami a výletnými lodičkami, ktoré si vypožičali turisti. Keď sme na druhom konci mosta schádzali dolu, mala som nutkanie obzrieť sa. Neviem prečo, neurobila som to. Niečo mi našepkávalo, že sa zrazím s tými, čo idú za mnou, a predsa - dámy sa neobracajú. Pravda je, že teraz som sa vôbec necítila ako dáma. Bola som spotená, vyčerpaná, slnko mi pražilo na hlavu a nohy som mala stlačené v teniskách. To neznie veľmi ako dáma.
Postupne sme prešli k zástavke električky a previezli sme sa o dve zástavky ďalej - k najbližšiemu metru. Oproti mne sedela veľmi pekná žena. Nejaká taká z Arábie, možno Iraku, Iránu, Indie, neviem. Nemala zahalenú tvár, bola normálne oblečená. Mala prirodzene hnedú pokožku, veľké čokoládovo-hnedé oči a dlhokánske čierne vlasy. Chvíľu som na ňu pozerala, nenápadne, aby si nemyslela, že som nejaká rasistka, alebo čo. Mne sa len títo ľudia veľmi páčia. Sú veľmi pekní a zaujímaví.
Táto posledná jazda metrom bola najdlhšia. Čím bližšie sme boli ku konečnej, tým bol vagón prázdnejší a upokojovalo ma, že už máme celú "sight-seeing" za sebou. Boleli ma nohy, tešila som sa naspäť do nákupného centra, že si sadnem, popozerám obchody.
Prvé, čo sme urobili, sme išli do herne za krstným, išli sme na WC, ale nepovedali sme mu dokopy nič, práve bol na rade a musel hrať. Nedarilo sa mu veľmi, tak aj dopadol, ale nič sa nedeje. K tomu však až potom...
Tak teda o ruksaky ľahšie (nechali sme ich v herni), celkom na ľahko sme išli do obchodov. V H&M som si kúpila krásnu čiernu čiapku a v kníhkupectve dva super odznaky. Kamila si kúpila už len nejaké prívesky a suveníry domov.
Odchádzať sme mali až o 19:00, takže sme ešte mali kopu času. Dohodli sme sa, že pôjdeme aj do kina, lenže film začínal tiež až neskôr, tak si Kamila v McDonalde kúpila niečo pod zub a najedla sa. Ja som nebola hladná a cestou som zjedla pár rožkov so salámou. Spoločnosť BMW tu mala práve pripravený nejaký program, vystavovali bicykle a auto a prišli aj dvaja nemeckí akrobati na bicykloch. Predvádzali rôzne nebezpečne vyzerajúce skoky. Boli mladí a nielen bicyklami zabavili obecenstvo. Z rozbehom preskočili tyč vo výške jedného metra a z mostíka na mostík vzdialených 7 metrov tiež bez problémov preskočili.
Kúpili sme si lístky na nový český film Taková normální rodinka. Neboli práve najlacnejšie, ale film stál zato. Je vlastne spracovaný podľa starého ešte čiernobieleho seriálu, ktorý kedysi chodil. Bol celkom vtipný, príjemný relax. Keď kino skončilo, išli sme naspäť do herne, vypočuť si výsledky. Krstný a Braňo neboli dnes veľmi úspešní, ale oni sú si uvedomujú, že to je len hra. Vzali sme batožinu a vyšli von na parkovisko. Nasadli a odišli.
Cestou som si trošku pospala, niekde pri Brne sa strhla silná búrka, čo ma zobudila. To už bola tma a ja sa s Českom lúčim posledným pohľadom za seba. I keď - je tam len diaľnica. Tak Zbohom!

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.